Dobrodružstvo vo Vysokých Tatrách - september 2021

V septemnbri som sa vybral do Vysokých Tatier s Petrom a cieľom boli hrebeňovky. V perióde pekného počasia sme chceli preliezť Popradský hrebeň a nasledujúci deň Dračí hrebeň. Prechod Popradského hrebeňa nie je veľmi popísaný a aj kvôli tomu sme minulý rok správne nenastúpili a nakoniec sme rezignovali. Tento rok sme mali druhý pokus. Pokus bol úspešný, aj keď s dobrodružným záverom.

Vo štvrtok večer sme sa presunuli do Tatier a večer sme prišli do hotela pri Popradskom plese. Po rýchlej večeri sme predebatovali plán a išlo sa spať. Čakal nás dlhý výstup a to sme ešte nevedeli, že bude až taký dlhý. Ráno sme krátko po 6:00 šliapali smerom ku Popradskému hrebeňu.

Tentokrát sme si vybrali správny smer a nad bivakom, kde sa nachádzalo pár bouldermatiek, sme sa cez kosodrevinu prebojovali do skalnatého žľabu, ktorý padá z Dračej kotlinky. V žľabe sme išli celkom rýchlo a priamočiaro. Po veľkých skalných blokoch sme prišli pod hrebeň. Po prestávke sme si vybrali jeden zo žľabov, ktoré viedli na samotný hrebeň. Škriabali sme sa hore po strmých trávach a využívali sme veľmi malé možnosti zaistenia. Po vyčerpávajúcom lezení sme vyšli na hrebeň. Dobre sme sa posilnili a začali sme preliezať jednotlivé Popradské veže. Snažili sme sa liezť čo najviac po hrebeni, hoci z času na čas sme niektoré vežičky obliezali, hlavne zo strany Mengusovskej doliny.

Niektorá z posledných veží sa nedala preliezť a radšej sme zlanili do výrazného žľabu a obišli rebro. Tu sme urobili zlé rozhodnutie, pretože som sa vybral hľadať cestu a Peter zatiaľ sťahoval laná. Keďže sme zlanili po dvoch 60 metrových lanách, tak to trvalo dosť dlho. Mali sme laná sťahovať spolu. Vyšli sme do Vyšnej Popradskej štrbiny, odkiaľ sme po hrebeni prišli na Malú Kôpku. Tá je známa vzdušným, tatranským zlaňakom. Treba prekročiť hranu a bez opory nôh zlaniť do ďalšej štrbiny. Celkom zaujímavý, adrenalínový prvok. Pred sebou sme videli Popradské zuby a začínal nás tlačiť čas. Počasie boli skvelé a počas celého výstupu sme sa vyhrievali na slniečku. Po prelezení Popradských zubov sme celkom pohodlne vyliezli na Veľkú Kôpku. Čakal nás ešte zostup strmým, skalnatým zľabom a slnko už sadalo za horizont. Cieľ bol zísť žlab za svetla a pohľadať zostupovú rampu do Doliny pod sedlom Váha. Po zlanení záverečnej časti žľabu bola už tma a vo svetle čeloviek sme nemohli nájsť chodník k rampe. Po pár pokusoch sme rezignovali a Peter navrhol neriskovať, prečkať noc na jednej z trávnatých plošín a zísť za denného svetla dolu. Mali sme smolu, pretože  sme nemali mobilný signál a nemohli sme dať domov vedieť, že sme v poriadku a bivakujeme. Petrova Silvia sa obrátili na Horskú službu, ktorá hneď spustila pátraciu akciu. Bohužiaľ nás nenašli a my sme nevedeli, že nás hľadajú. Prečkali sme dlhú a chladnú noc. Ráno sme chodník k rampe našli prakticky okamžite a na ňom záchranárov, ktorí nás išli znovu hľadať pod Veľkú Kôpku. Zišli sme spolu na Chata pod Rysmi a aj k Popradskému plesu. Museli sme v Tatranskej Lomnici vybaviť ešte zápisy na polícii a HZS. Dračí hrebeň sme odložili naneskôr.

Chýbalo nám možno 15-20 minút, aby sme našli zostupovú rampu a boli by sme bezpečne zišli dolu. Takisto sme mali smolu, že v doline nie je absolútne mobilný signál, takže sme o sebe nemohli dať vedieť. Chatu pod Rysmi sme videli ako na dlani. Bola to zaujímavá skúsenosť, ktorú už nechceme zažiť znovu.

Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/cCvYCR71Hm57u4NK9