Hrebeňovky vo Vysokých Tatrách - 4.-8.7.2018

Začiatkom júla 2018 sme sa vybrali do Vysokých Tatier s veľkou výzvou - prejsť hrebeň Bášt, tiež zvaný ako Satanov hrebeň. Ak by sme pridali ešte niečo ďalšie, bol by to zatiaľ náš turistický čin roku.

V stredu poobede sme frčali do Tatier a rýchlo, niekedy až veľmi rýchlo sme vyšli na Horský hotel pri Popradskom plese. Smäd nepustí. Po ubytovaní na turistickej izbe s Poliakmi sme pripravili v reštaurácii plán na hlavný deň expedície. Deň D bol štvrtok, 5.7.2018. O 4:45 sme už šliapali smerom k Hincovým plesám a raňajky sme si dali vo Vyšnom Kôprovskom sedle. Tu začala "celá sranda". Prešli sme Kôprovský chrbát a za Kôprovskou vežou v Hlinskom sedle sme si nasadili sedáky, prilby a urobili prvý štand. Trávnatými policami a ľahkým lezením sme vyliezli na Hlinskú vežu a uvideli sme celý hrebeň, ktorý sme chceli prejsť.

Bol to impozantný pohľad. Tatry aj s okolitými vrcholmi v plnej kráse. Začala pravá vyliezačka, preliezačka, obchádzačka. Zišli sme do Baštového sedla popri zvyškoch snehu sme vyliezli pod Veľkú Capiu vežu. Pretraverzovali sme hrebeň pod Malou Capiou vežou a už sme sa štverali na tri vrcholy Zadnej Bašty. Ľahším terénom sme vyšli na Zlatinskú vežu a hneď zostupovali do sedla pod Diablovinou. Nasledujúca časť bola viac lezecká, čakal nás vrchol Diablovina, Pekelníka sme traverzovali a cez Čertov hrb sme zostúpili do Satanovho sedla. Z Čertovho hrbu sme kvôli bezpečnosti zlanili. Výstup na Satan už bol v pohode. Najprv sme išli pravým žľabom a po spojení oboch žľabov až na severný vrch. Na južnom vrchole sme sa zapísali do knihy výstupov. 

Čakal nás už ľahší terén, v ktorom nám pomáhali v orientácii skalní mužíkovia. Takto sme vyšli až na posledný vrchol hrebeňa, na Patriu. Potom nás čakal len nepríjemný zostup. Pôvodný zámer zostupu okolo Ihly v Patrii sme nakoniec zmenili na klasický zostup zo sedla nad Skokom do Mlynickej doliny. Zostup to bol nepríjemný kvôli kamenným blokom a suti. Pali objavil vodu pod kameňmi, ktorá nás nesmierne potešila. Boli sme značne dehydratovaní, aj keď sme mali dostatok vody. Hrebeň Bášt je dosť dlhý. Po 15 hodinách sme šťastne prišli na Štrbské pleso a vychutnali si pivo. Po parádnej a zaslúženej večeri v reštaurácii Furkotka nás čakal ešte presun na Popradské pleso. Boli sme už dosť rozbití a preto sme si zavolali taxík, ktorý nás dokonca vyviezol až k horskému hotelu.

Predpoveď počasia na piatok nebola priaznivá a poobede malo pršať. Od raňajok až do obeda sme rozmýšľali, kam pôjdeme. Lezenie na Velický zub padlo kvôli nedostatku času a dážď by nás asi zastihol v stene. Lzenie na Ihlu v Ostrve padlo tiež, pretože sme nezohnali topografiu možných výstupov. Ihla v Patrii padla tiež kvôli nepríjemnému výstupu k nej. Jastrabia veža padla tiež kvôli časovej náročnosti. Nakoniec sme usúdili, že výšľap na Brnčalku bude stačiť. Naše rozhodovanie charakterizoval Paľov výrok: Dopijem toto pivo  a ideme. Keďže bol stále smädný, tak stále mal nejaké nedopité pivo. Z horského hotela sme sa pobrali v čase, keď na hrebeni už zúrila búrlka a čakali sme, že nás zastihne na ceste k autu. Okrem pár kvapiek nepadlo prakticky nič, Dokonca ani počas "šprintu" na Brnčalku alias chatu pri Zelenom plese. Všetci ľudia, ktorí nám šli oproti, mali pršiplášte a vyzerali dosť zmoknuto. Na chate sme sa dozvedeli, že tam 2 hodiny lialo. My sme prišli suchou nohou. Velebili sme Paľa a jeho stále nedopité pivo. Slnko bolo ešte vysoko, tak sme si na cvičnej skale, dôverne známej z kurzov VHT, precvičili zlaňovanie. Večer sme sa mohutne zabavili s ostatnými turistami v bare a v noci odkráčali do hospodárskej budove, do lágru.

Sobota bola predrčená na ďalšiu hrebeňovku - Karbunkulový hrebeň. Ten sa tiahne od Jastrabieho sedla pod Jastrabou vežou až po Kolovú štrbinu. Technicky je trochu jednoduchší ako Baštový hrebeň a aj kratší. Opäť sme "vyšprintovali" do Jastrabieho sedla, ustrojili sa na výstup a už sme liezli na Predný Kopiniak.

Zdal sa celkom blízko, ale nakoniec sme liezli dosť dlho. Prostredný a Zadný Kopiniak sa traverzuje a orientácia je dosť náročná. My sme to trafili celkom dobre a liezli sme na Malý Kolový štít, z neho na Belasú vežu  a cez Zmrzlú štrbinu až na Zmrzlú vežu. Tu sa k nám pridal jeden Poliak prichádzajúci z opačnej strany. Po prekonaní Kolovej štrbiny sme chceli vystúpiť na Kolový štít. Bolo riadne zatiahnuté a začal fúkať studený vietor. Terén bol veľmi náročný na zostup do štrbiny a preto sme sa rozhodli na zlaňovanie. Príprava bol veľmi dlhá a všetci sme boli riadne zmrznutí, tak sme to nakoniec vzdali a vrátili sme sa späť na Belasú vežu. Odtiaľto sme chceli zostúpiť do Kolového sedla a neskôr po žltej značke zísť na chatu. Zostupový chodník z Belasej veže nie je zrejmý, ale trafili sme ho a prelezením bočného hrebienka sme prišli do Kolového sedla. Po pár metroch sme boli na žltej značke vedúcej z Jahňacieho štítu. Ostrojili sme sa a v kľude sme zišli na chatu. Tu sa opakoval rituál predchádzajúceho dňa - sprcha, večera, bar.

Na záverečný deň sme si nechali prechod hrebeňa Jahňacieho štítu. Keďže sme nevedeli, ako dlho by nám to trvalo, tak sme sa na Jahňací štít vybrali turistickým chodníkom v oklieštenej zostave. Pali s Lukim zostali na chate a socializovali sa s ostatnými horolezcami a turistami. Dušan a Peter si ako obvykle "zašprintovali do kopca" a zanedlho boli na Jahňacom štíte.

Prezreli sme si pôvodný zámer a usúdili sme, že by sme to dali asi za rovnaký čas. Takže niekedy nabudúce. Na chate sme zbalili všetky veci a už nás čakal len dlhý zostup k autu, do Tatranských Matliarov.

Počas tejto tatranskej expedície sme prešli dva nádherné a náročné hrebene tzv. tatranské klasiky - hrebeň Bášt a Karbunkulový hrebeň. Navyše sme ešte vyšli na Jahňací štít. A ako vždy sme spoznali sme zaujímavých ľudí.

Fotogaléria: https://photos.app.goo.gl/gkSqUZSFtmUjNE516